Ak ju mám v skratke a výstižne opísať, tak Alica bola (a samozrejme stále aj je) veľmi kultivovaná, príjemná, sympatická, skromná. Samozrejme, všetci kandidáti, nakoľko sú to tiež ľudia, majú aj svoje mínusy, "weaknesses", riziká a tajomstvá. Alicino mínus bolo skryté veľmi hlboko, neodhalila som ho ja, nerozlúskol ho riaditeľ, odpoveď nedali psychotesty...
Alicka trpela syndrómom "lepší zlý chlap ako žiadny". Choroba u nej bola už v rozvinutom štádiu, pohltila jej mozog, srdce, sebaúctu, zatemnila zrak, zbavila ju sluchu a sebavedomia a izolovala ju v malom byte. Dostať sa k Alici bližšie zanmenalo začať ju trápiť, vedela to a svoju pevnosť si vystavala naozaj dokonale. Asi po pol roku sa to začalo lámať, ja si spomínam, že to bolo (vôbec nie paradoxne) v dobe, keď som začala riešiť svoje problémy ja a niekedy poriadne nahlas, bez ohľadu na okolie a situácie. Ak trávite 12 -13 hodín denne v práci, svedkov a psychoanalytikov máte medzi kolegami. A Alica bola kolegyňa, ktorá vedela veľa počúvať. S odstupom času si myslím, že sa za svoju situáciu hanbila a až moje problémy jej dodali odvahu začať otvárať tie jej. Alicin príbeh nie je asi výnimočný, taká klasika. Na vysokej sa zaľúbila do staršieho kolegu, ženatého, s deťmi. Ako inak, nespokojného s manželským spolužitím. Čas šiel, Alica je trpezlivá osoba, veľmi chápavá, ale po pár rokoch (!!!) začala vŕtať, aby teda už niečo ten jej drahý urobil a že by mohol začať tým, že to povie manželke, že sa odsťahuje, že sa rozvedie...v podstate, čokoľvek, len nech sa už niečo v tom jej stereotypno-nenaplnenom živote stane. Je to 7 rokov a bilancia? Ani jedna spoločná dovolenka, drahúšikova rodina netuší, že existuje Alica, drahúšik sedí každý deň do noci v robote, aby sa vyhol tichej domácnosti (tej oficiálnej), keď nesedí v robote, sedí v papučiach u Alici na gauči, pozerá správy a vedie tichú domácnosť tam, každý kvartál má Alica nové ultimátum a každý kvartál má drahúšik novú výhovorku (skoro dospelé deti sú jeho najobľúbenejšou).
Ja si už rok spokojne vegetím na materskej, Alica zmizla z môjho okolia. Ozvala sa pred pár týždňami. Prišla, sadla a začala rozprávať. Mala som pocit, ako nevidieť 50 dielov mexickej telenovely a potom sa k nej vrátiť spať. Od prvej minúty je vám všetko jasné, tam kde ste skončili, tam sa to aj dnes začína, vlastne sa nič nezmenilo. Posadila som ju na práčku, chytila za plecia, pozrela do očí a tisíci raz jej vysvetlila, že to nemá zmysel, že má dnes 30 rokov a keď sa obzrie, na posledných 7 z nich radšej nechce spomínať, že má len jediný problém a to je jej strach definitívne sa ho zbaviť a otvoriť novú kapitolu, že ten jej problém vlastne ani neexistuje, stačí prepnúť gombík v hlave. Má auto, dobrú prácu, má vlastný byt, kopec skvelých vlastností, dobre vyzerá... Koľko žien je v situácii, keď už majú deti, žiadny vlastný majetok ani príjem, skoro žiadne vzdelanie, žijú v regióne, kde je nezamestnanosť na úrovni Ficových preferencií a doma chlap, ktorý si ich neváži, pre ktorého sú práčkou, kuchárkou a fackovacím panákom. Čo by takáto žena dala za Alicinu situáciu! Čo by dala za to, ak by jej jediný problém bol v tom, rozhodnúť sa a ísť.
Po chvíli monológu a pozerania do Aliciných očí mi to došlo. Došlo mi, že je to zbytočné, že pravdepodobnosť toho, že tentokrát sa rozhodne, je skoro nulová. Alicka to chápe, rozumie tomu lepšie ako my všetci dookola, Alica vie, že jej všetci chceme dobre... Ale kým sa ona sama nerozhodne, je to zbytočné. Rozhodnutia robíme vždy sami, naše problémy nevyrieši za nás nik, žiadna prechádzka na čerstvom vzduchu, nový účes, žúrka, kurz brušných tancov nič z toho nie je zázrakom na počkanie, aj keď mnoho článkov ženských časopisov to tvrdí.
Alica, mám ťa rada, nesúdim ťa, nenútim ťa ani sa ti nesmejem. Držím ti palce!
